...v kontexte s danými medzinárodnými súvislosťami, riešia svoju prítomnosť neraz tragicky. Ideológiami ovplyvnené rozhodnutia a riešenia na dlhé desaťročia dogmaticky ovplyvňujú masy, ktoré inklinujú k revanšizmu. Váľame pomníky, popravujeme prezidentov, žalárujem ich súputníkov a skresľujeme, resp. „vylepšujeme“ v učebniciach histórie ich úlohu v našich historických udalostiach.
Spomeňme si napríklad úlohu Rakúsko-uhorskej monarchie, keď vďaka národom v nej žijúcim sa podarilo obmedziť a až zastaviť rozpínavosť Turkov. Aké pozitívne reformy zaviedla Mária Terézia a Jozef I. – vďaka monarchii prežili aj Slováci. Vznik ČSR v roku 1918 taktiež zachránil Slovákov a umožnil nám rozvíjať svoju identitu. Úlohu tzv. Slovenského štátu v čase najväčšej agresivity Hitlera a tretej ríše – keď Slováci prežili ako národ, a to nielen vďaka SNP a oslobodeniu ČA. Nepopierateľný rozvoj ČSR po roku 1948 aj napriek ekonomickému embargu Západu a vnútenému ekonomickému modelu Sovietskeho zväzu (RVHP). Len čierno interpretovaná normalizácia za Husáka, keď sme rýchlo zabudli na Brežnevove slová: „... milióny sovietskych občanov, ktorí padli pri oslobodzovaní vašej krajiny... nikdy, ani za cenu rozpútania svetovej vojny nepustíme získané územia...“ (voľne interpretované, nie doslovne).
Za komunistov bolo všetko zlé a po prevrate v roku 1989 všetko len dobré či súčasná politika USA a EÚ v kontexte s negatívne interpretovanou ruskou politikou... Takto nevedecky a jednostranne vysvetľujeme celú našu národnú históriu, aj úlohu kresťanstva a cirkvi v priebehu dvoch tisícročí. Je to úmyselné, lebo tým ospravedlňujeme status quo a zakrývame politické lapsusy, sociálne neistoty či zvrátenosť vládnuceho režimu, ktorý sa podáva masám ako pozitívny, perspektívny, ľudský..., napríklad v súčasnosti ako výdobytok „nežnej“ revolúcie.
A ešte jedna pravda o vyspelých kultúrach a civilizáciách: „Vážia si celú vlastnú históriu, bez čierno-bieleho videnia, nebúrajú sochy a pamätníky svojej vlastnej či svetovej histórie, a tak ju aj vyučujú v školách“.S tým potom aj súvisí ich vlastenectvo a hrdosť na vlastnú históriu v porovnaní s jej podielom na pokrokovom odkaze celého ľudstva. Porovnajte si napríklad aktivity našich vlád po roku 1989, keď vládnuca koalícia je kritizovaná danou opozíciou aj za to málo dobré, čo pre občanov, vykoná. Odstupujúca koalícia podľa nastupujúcej konala len zlo. ... A národ si zvykol na takto interpretovanú politiku. Ale stavať na tom, že na jedných len nadávame a druhých nekriticky chválime, sa dlhodobo nedá, lebo skôr či neskôr to vedie k subjektivite – nevedecky chápanej úlohe osobnosti a strán v politike a v našich národných i svetových dejinách. A pre náš národ (voličov) obzvlášť potom platí Konfuciusova múdrosť až prezieravosť...
Ten národ, ktorý si neváži svoju vlastnú históriu a úlohu osobností v nej, si neváži ani sám seba!