Ako sa stať zaslúžilým pracovníkom kultúry alebo pravda o socializme (roky 1939 – 1970)

Autor: Víťazoslav Würschner | 16.12.2019 o 13:14 | (upravené 17.12.2019 o 14:08) Karma článku: 2,24 | Prečítané:  855x

Vo svojich úvahách chcem podať pravdu o živote mojej generácie. Cítim povinnosť vysvetliť skutočnosť tak, ako sme ju prežívali od útleho detstva–mladosť – dospievanie – v pracovnom zaťažení – až do seniorského veku.

Naša generácia sa narodila koncom Československej republiky, resp. v prvých rokoch tzv. slovenského štátu. Vychovávali nás v klérofašistickom štáte, prežili sme Slovenské národné povstanie, nemeckú okupáciu, vojnové a oslobodzovacie peklo, vítali sme Červenú armádu, na vysvedčení sme mali ako prvý predmet náboženstvo, oslovovali sme našich učiteľov „pán - pani“ a po Februári 1948 „súdruh - súdružka“ a zvykali si na večné priateľstvo so Sovietskym zväzom. Museli sme akceptovať vedúcu úlohu komunistickej strany, socializmus s ľudskou tvárou, vyrovnať sa s „bratskou“ pomocou socialistických krajín i „dočasným“ pobytom ruských vojsk na našom území. Nasledovalo obdobie tzv. normalizácie, po nej „nežná revolúcia“ s holou negáciou, t. j. s nepotrestaným rozkradnutím socialistického majetku a s rozkastovaním na vykorisťovateľov a vykorisťovaných – chudobných - bezdomovcov. Bolo si treba zvykať na nových pánov, Európsku úniu, euro – na absolútne novú politickú situáciu, ideológiu a nenávisť voči všetkému, čo je ruské.

Naša generácia počas týchto osem desaťročí toho prežila neúrekom. Museli sme vyštudovať, zapojiť sa do pracovného procesu, založiť si rodiny, zasadiť strom, vybudovať dom, vychovať a vzdelať svoje deti, vnúčatá i pravnúčatá, na ktorých výchovu či vzdelanie musíme prispievať mnohí ešte i dnes. A to z dôchodkov, ktoré patria k najnižším v EÚ. Tí, ktorí rozkradli a zničili všetko socialistické – teda spoločnosť – spoločenské zriadenie bez vykorisťovateľských tried, v ktorom výrobné prostriedky boli spoločným vlastníctvom a v ktorom sa ročný úhrnný spoločenský produkt spravodlivo prerozdeľoval do celej spoločnosti, teraz deformujú myslenie mladej generácie sloganom, že to bolo komunistické. Komunizmus sa rovná fašizmus.

Podľa týchto novodobých spasiteľov spoločnosti 1 mil. 600 tisíc členov komunistickej strany pred rokom 1989 boli asi vrahmi, zotročovateľmi, fašistami. Odpracoval som 42 rokov vo verejnej a štátnej správe a za celé toto obdobie som takého človeka nestretol. Boli i vtedy, ako v každej spoločnosti, karieristi - ľudia s hlavným cieľom obohatenia sa či potrebou vládnuť neobmedzene iným. Ale bolo ich málo a vo vtedajšom politickom systéme neboli rozhodujúci.

Nezabúdam na stalinsko-gottwaldovskú dobu, v ktorej vládli berijovské gorily, kedy sa uplatňovalo bezprávie, teror, mučenie i vraždenie – stalinizmus rovná sa krutovláda umožnená povojnovým rozdelením sveta víťaznými mocnosťami.

Toto obdobie odsudzovala aj moja generácia a nerobili sme a ani nerobíme rozdiel medzi nim a fašizmom. Nesúhlasím s tvrdením, že predošlé obdobie bolo „komunizmus“, lebo to bol socializmus, t. j. spoločenské zriadenie bez vykorisťovateľských tried, v ktorom rozhodujúcu úlohu a moc mala robotnícka trieda spolu spracujúcim roľníctvom, ktorá presadzovala sociálnosť – spoločenskosť, to znamená orientáciu na požiadavky spoločnosti – ich – jej hmotné zabezpečenie. Komunizmus, to bol perspektívny cieľ (z dnešného pohľadu vývoja vo svete) len utópia. Citujem: „Každý bude pracovať podľa svojich schopností a dostávať podľa svojich potrieb...“

Terajší ľudobijci majúci plné ústa „zločinov komunizmu“ vymývajú mozgy občanov tvrdením o výnimočnosti kapitalizmu a zabúdajú na údaje o počte ľudí, ktorí v súčasnej spoločnosti páchajú sociálnu samovraždu alebo ich našli mŕtvych na ulici. Stane sa to cca 800 ľuďom ročne. A čo tie tisíce bezdomovcov a desiatky tisíc ľudí, ktorí žijú v chudobe. Do úvahy treba zobrať aj niekoľko stotisíc nezamestnaných, ktorí žijú bez nádeje v lepší zajtrajšok. To sú ťažké zločiny páchané beztrestne na našich ľuďoch slovenskými bojovníkmi proti komunistickej totalite.

V žiadnom prípade tu nechcem štatistickými údajmi argumentovať o súčasnom vývoji Slovenska v porovnaní so socializmom, ale nemôžem obísť reálnu skutočnosť, že zničenie socialistického hospodárstva po roku 1989 nás napr. v poľnohospodárskej produkcii vrátilo 40-50 rokov späť, že demokrati dokázali poľnohospodárstvo zničiť účinnejšie ako niekoľkoročná vojna. Zdecimovali počty dobytka, ošípaných, oviec, zaznamenali rapídny pokles produkcie mlieka, rozkradli či zdevastovali tisíce hektárov poľnohospodárskej pôdy 1. – 2.bonity, došlo k úpadku vinohradníctva či produkcie vajec. Po prevrate v roku 1989 boli zlikvidované poľnohospodárske družstvá, všetky priemyselné podniky, ktoré boli vybudované alebo zmodernizované počas socialistického zázraku. Väčšina z nich bola zničená, rozkradnutá alebo predaná do zahraničia.

Stavebná produkcia do roku 1948 bola nízka, ale za socializmu, do roku 1989 sa zvýšila na 2041 percent a po transformácii na kapitalizmus napr. v roku 2007 dosahovala len 61 percent produkcie z roku 1989. Počet odovzdaných bytov v tom istom roku dosahoval iba 49 percent počtu odovzdaných bytov z roku 1989. Za socializmu sa byty mladým rodinám dávali skoro zadarmo aj s mladomanželskou pôžičkou 30 tisíc Kčs. Súčasní rodinobijci toto všetko nahradili 120 – 150 tisíceurovými bytmi a podpisom mladých rodín na 30-ročné nevoľníctvo, počas ktorého pôžičku na byt musia splácať.

Priemyselná produkcia Slovenska do roku 1948 bola veľmi nízka a do roku 1989 sa zvýšila na 3286 percent, aby po zavedení kapitalizmu prudko klesla a až v roku 2004 dosiahla úroveň roku 1989 a odvtedy ďalej stúpa. A tak by som mohol pokračovať napríklad porovnávaním reálnych miezd, ktoré na Slovensku rástli úmerne s rastom HDP. Po roku 1989 významne klesli a nie sú úmerné rastu HDP. Podobne je to aj s reálnymi dôchodkami, ktoré v socializme rástli úmerne s rastom HDP a v súčasnosti nedosahujú úroveň socializmu,t. j. súčasné zvýšenie produkcie Slovenska sa reálne neodrazilo na reálnych mzdách alebo reálnych dôchodkoch. Hodinová produktivita práce Slováka je cca 60 percent produktivity napr. Dána. Mesačná mzda Slováka je však len 17 percent mzdy Dána, ktorý ju dostane za pracovný čas kratší o 15 percent ako je pracovný čas Slováka. Tento údaj potvrdzuje, ako „spravodlivo“ sa v EÚ a na Slovensku rozdeľuje vytvorená hodnota a ako je ocenená práca novodobých slovenských otrokov. Napr. Česi v tom čase mali nižšiu produktivitu práce ako Slováci o cca 7 percent, ale mzdu mali vyššiu o 12 percent. A rozdiely medzi vykorisťovateľmi a vykorisťovanými sa neustále prehlbujú. Privatizéri, banky, zlodeji, paraziti a predajní politici bohatnú, štát a štátni úradníci rozhadzujú a kradnú a občania trpia. Napríklad, ako je možné, že HDP Slovenska v stálych cenách je dvakrát vyššie ako za socializmu a nie sú peniaze na zdravotníctvo, školstvo, na podporu poľnohospodárstva, na rozvoj vedy, športu, kultúry...

Devastácia ekonomiky, morálky a kultúry, ako produkt nehumánneho kapitalistického režimu, sa zákonite prejavila v sociálnych parametroch, ako je bežná kriminalita, násilia a vraždy. Sú to jednoznačné parametre, ktoré hovoria o úpadku spoločnosti a degenerovanosti kapitalistického systému. Na Slovensku po prijatí zákonov kapitalizmu významne vzrástol počet trestných činov, počet vrážd, násilných trestných činov a klesla aj ich objasnenosť. Škody spôsobené kriminalitou stúpili od roku 1989 viac ako stonásobne. Havlova amnestia v roku 1990 pustila na slobodu ťažkých zločincov.

Kapitalizmus priniesol na Slovensko extrémne nehumánne zločiny, ktoré sme pred rokom 1989 nepoznali. Napríklad narkomániu, nájomné vraždy, výpalníctvo, detskú prostitúciu, únosy detí alebo obchod s ľuďmi.Degeneračné prvky kapitalizmuvyprodukovali vrahov, rasistov, násilníkov, zlodejov, extrémistov, depresívnych ľudí i morálnych mrzákov. Pri analýze tohto nehumánneho stavu, tejto pre spoločnosť zúfalej situácie, musíme vychádzať z gnozeologického chápania tejto skutočnosti, t. j. tam, kde nie je ekonomická stabilita spoločnosti, kde morálka nepredbehla tvorbu či schvaľovanie právnych noriem a kde vládnuca trieda – mnohí politici, poslanci, podnikatelia, štátni úradníci, policajti, vlastníci výrobných prostriedkov amorálnym spôsobom života dávajú negatívny príklad majoritnej spoločnosti, nemôžeme očakávať nič dobré, len degradáciu spoločenských a humánnych hodnôt. Vládnuci potentáti musia pochopiť, že väčšine slušných ľudí nemôže byť príkladom politik, ktoréhokritérium úspešnosti je závislé na tom, aby za čo najkratší čas čo najviac nakradol.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dobré ráno

Dobré ráno: Kedy advokáti pracujú zadarmo

Vznikol u nás prvý pro bono rebríček.

Stĺpček Jakuba Fila

Figa borová v podaní Igora Matoviča

Krajina si zaslúži mať príčetného premiéra.


Už ste čítali?